13. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

05.03.2017 21:46

„Čo to má znamenať? Kde ste tu ešte objavili živého tohto slovanského chlapca? Z tejto osady predsa nemôže byť! Tam sme nenechali nikoho na živote, všetko sme pozabíjali.“

„A predsa je odtiaľ, veliteľ,“ odpovedal jeden z mužov a váhavo dodal:

„Objavili sme ho v jednom z domov, kam sme sa ešte raz vrátili, lebo sme tam zabudli niekoľko bronzových kalichov. Keď sme vošli dnu,tak sme ho našli sedieť pri stole, ako dojedal zvyšky našej včerajšej hostiny. Musel tam byť schovaný celú noc, niekde hore pod strechou domu. Keď spozoroval, že sme už odišli, tak sa spustil dole zo svojej skrýše, mysliac si, že sme už preč a sa nevrátime. Keďže ho trápil hlad, tak sa pustil raňajkovať a strachom zmeravel, keď nás odrazu nečakane uvidel vo dverách.“

Fúzatý zavalitý Avar sa pri tých slovách drsne rozrehotal  a potom pokračoval:

„V nasledujúcom momente ale vyskočil od stola a začal na nás niečo nenávistne a zúrivo vykrikovať. Už sme ho chceli prebodnúť, ale potom som si spomenul na tvoje slová, že ak by sme niekde objavili niekoho podozrivého, aby sme ho najprv priviedli k tebe. Preto sme ho dovliekli sem, pred teba, aj keď to asi nemalo žiadny zmysel, veď je to len malý slovansky pankhart a mali sme ho predsa len zabiť hneď tam v dome, kde sme ho našli. Ale každý Avar počúva na slovo svojho veliteľa.“

Daguz pozeral bez slov chvíľu na muža, potom zas na chlapča a nechal svoj zrak niekoľkokrát putovať medzi nimi. Muž zneistel, lebo zo skamenelo pôsobiacej tváre veliteľa nevedel nič vyčítať a už sa obával, že ho nahneval, keď ho omŕzal s takou hlúposťou ako bolo toto bezvýznamné slovanské nedôchodča. Preto sa pokorne a úlisne opýtal:

„Veliteľ, mám ho teraz hneď prebodnúť?“

Pritom svojou ostrou dýkou viackrát zašermoval tesne nad hlavou chlapca. Ten sa neuhol ani milimeter a so zvrašteným čelom zlostne pozeral na muža, ktorý ho chcel zabiť.

Daguz neodpovedal a Avar sa už začal obávať o vlastný život, lebo vedel, že ak ho naozaj týmto činom rozhneval, tak už v nasledovnej chvíli mohol nasledovať

svojich v boji zabitých kamarátov. A tak len znova spýtavo pozrel na svojho veliteľa. Ten však premýšľal o niečom celkom inom. Myslel na to, prečo sa mu tvár chlapčaťa zdala nejako známa. Veď ho predsa predtým nemohol nikde vidieť. Vzápäti sa mu to však v hlave rozjasnilo a uvedomil si, že sa veľmi ponáša na krásnu Slovanku, ktorú v noci znásilňovali a ktorá sa za svoje zneuctenie kruto pomstila ich veliteľovi a ho zabila prv, ako sama bola zavraždená.

A jej syn – lebo istotne to bol jej syn, čo teraz stál pred ním, lebo ich podobnosť bola nápadná – zrejme ako jediný unikol ich zabíjaniu. Daguza odrazu napadla myšlienka, že jeho záchrana bola znamením sily slovanských bohov. A proti bohom sa nechcel prehrešiť, aj keď to boli cudzí bohovia. Okrem toho sa mu to slovanské chlapča medzičasom aj zapáčilo.

Zaumienil si, že ho vezme so sebou a dá z neho doma vychovať Avara a potom z neho vycvičí odvážneho a neohrozeného avarského bojovníka. A ten celkom zabudne, že bol voľakedy Slovanom a že v jeho žilách koluje krv jeho slovanského plemena. Potom bude spolu s Avarmi, ako jeden z nich prepadávať Slovanov a ich mečom zabíjať, rabovať ich majetok a s rozkošou znásilňovať ich krásne devy a ženy.

Mužom, ktorí ho k nemu dovliekli, už nevenoval žiadnu pozornoisť, len im kývnutím ruky naznačil, aby odišli k ostatným a im pomáhali v práci. Keď odchádzali, tak len počudovane krútili hlavami a nevedeli si vysvetliť Daguzovo počínanie, ktoré bolo na Avara nezvyklé.

Daguz sa medzitým obrátil na chlapca a položil mu tichým hlasom, aký len zriedkavo používal, otázku:

„Ako volat tvoj mama?“

Chlapča neodpovedalo. Z očí sa mu odrazu začali kotúlať slzy. Hneď si ich však horlivo utieral rukou a po chvíli povedal len jedno slovo:

„Velena.“

 Daguz vedel, že to bolo meno krásnej ženy, ktorú v noci znásilňoval a ktorá teraz bola mŕtva. To meno si zapamätal, lebo začul ako jedna zo žien, keď večer stáli pred nimi v rade, týmto menom vystrašene oslovila svoju susedu a jej čosi povedala.

Teraz, keď sa rozhodol chlapca ponechať na živote a vziať ho so sebou do ich avarského sídla, tak vedel, že to musí vysvetliť svojím bojovníkom. Vzal ho za ruku a prišiel s ním medzi nich.

„Všetci ma dobre počúvajte. Tento slovanský chlapec zvláštnym spôsobom prežil naše včerajšie vraždenie, ušiel našej pozornosti. Bola to vôľa našich bohov Tembela a Boguza. A tí mi teraz dali svoje znamenie, že si neželajú jeho smrť. Preto sa mu nesmie skriviť ani jediný vlas na hlave. Ja len plním takto príkaz našich bohov. Preto ho vezmeme so sebou a vychováme z neho udatného avarského muža.“

  # # # # # # # # # # # # #

V spustošenej vypálenej Drevni napĺňal vzduch zápach vyparujúcej sa krve a na mŕtvych telách zabitých sa popásali roje veľkých hladných múch. Život z tiel sa už celkom vytratil. A predsa len nie zo všetkých. Jedna iskrička z neho ešte slabo tlela v jednom malom dievčenskom telíčku. Život v ňom sa držal ako na tenkej slabučkej nitke.

Mal však ešte nijaký zmysel, keď nablízku nebolo nikoho, kto by ho bol mohol zachrániť? Mohol úbohému malému dievčatku ešte nejako osožiť a pomôcť maličký amulet, s podobizňou boha Perúna, ktorý bol zavesený na zakrvavenom hrdielku, z ktorého sa občas predierali slabučké stony?

V tej chvíli to  z ľudí nemohol nikto vedieť. Vedel to len mocný Perún.

  # # # # # # # # # # # # #

Čas ubiehal rýchlo. Rednúcou clonou tmavých mrakov sa pomaly predieral von zlatistý kotúč slnka. K poludniu ešte bolo ďaleko, ale Avari už dokončievali prácu s plťami. Mali veľmi naponáhlo. Chceli čo najskôr odniesť korisť i seba do bezpečia.

Keď napokon dokončili prácu, tak Daguz prikázal svojim mužom, aby korisť rozdelili na rovnaké časti a aby ju spolu s ranenými uložili vyvážene a rovnomerne na plte. Po tom, ako to náhlivo vykonali, tak vybral šiestich chlapov a poslal ich na jednu plť a dal im do opatery aj malého chlapca. Na druhú plť sa pobral s piatimi mužmi on.

Ostatní Avari sa vyšvihli na kone, aby na nich preplávali cez rieku a tam počkali na ostatných, ktori pôjdu na pltiach na druhý breh. Potom sa celá tlupa vydá do svojho jurtového sídlišťa, vzdialeného niekoľko desiatok kilometrov na východ, kde Avarov už netrpezlivo očakávali ženy a deti.

  # # # # # # # # # # # # #

Územia smerom od Tisy na východ a na juhovýchod boli v tých časoch osídlené takmer prevažne len menšími avarskými klanmi, ktoré ostali ako zvyšky potom ako Frankovia zlomili ich moc v Európe. Niektoré z nich ale robili ešte lúpežné výpady až do okolia dnešnej Viedne.

V uplynulých storočiach, keď Avari predstavovali pre Európu, najmä pre jej západnú časť, veľké nebezpečenstvo, tak vytvorili veľký, relatívne kompaktný útvar, ktorý mal istú voľnú štátnu formu.

Tvorili ho jednotlivé chanáty, na čele ktorých stál chán. V tom čase spôsob života Avarov už bol len čiastočne nomádsky. Žili v dedinách, ktoré mali tvar kruhu. Steny ich neveľkých domov boli zhotovované z rastlinného úpletu, ohádzaného vlhkou hlinou a strechy robili z trstiny. Spravidla mal dom len jednu miestnosť. Oproti vchodu bolo umiestnené ohnisko. Do domu sa vchádzalo dvoma schodmi, ktoré viedli nadol. Spôsob života Avarov zahrňoval aj obrábanie pôdy, teda siatie i žatvu. Chovali aj dobytok a veľmi náruživo aj poľovali. Usporadúvali veľké poľovačky, ktoré boli perfektne a dômyseľne organizované.

Zároveň si tak aj ustavične trénovali obratnosť a zručnosť v zabíjaní. Na dvoroch avarskej šľachty a aj v mnohých ich osadách pracovali aj početní cudzí, veľmi zruční remeselníci, najmä kováči, ktorí zhotovovali množstvo zbraní. V časoch najväčšej avarskej expanzie  na západ Európy Frankovia prísne zakázali vývoz zbraní do avarských chanátov.

  # # # # # # # # # # # # #

Keď Daguz videl, že jeho bojovníci na koňoch, pod vedením Timura, jeho zástupcu, už vošli na koňoch do rieky, aby ju preplávali, vydal príkaz odraziť plte od brehu. Preplaviť sa na druhý breh s naplno zaťaženými plťami, bolo veľmi riskantné a nebezpečné. O to viac, že rieka bola po dlhotrvajúcich dažďoch ešte stále dravá a rozvírená. Hoci muži na pltiach usilovne veslovali dlhými plochými latami, tak sa len pomaly blížili k druhej strane. Silný prúd ich veľmi unášal a plte sa od seba značne vzdialili. Plť, na ktorej bol aj malý Svätoň, sa k druhému brehu blížila  rýchlejšie ako plť s Daguzom.

Odrazu sa v blízkosti zaostávajúceho plavidla objavil veľký kmeň, unášaný prúdom rieky. Plti hrozila kolízia s ním. Daguz, ktorý ho prvý zbadal, zareval na mužov, aby zrýchlili veslovanie a unikli z jeho nebezpečného dosahu. Aj sám uchopil dlhu tyč a jej pomocou chcel odtlačiť plť od kmeňa. V týchto veciach ale nebol ani zďaleka taký šikovný a obratný ako na svojom koni. Príliš sa  vyklonil, stratil rovnováhu a zošmykol sa do spenených vôd Tisy. Padal tak nešťastne, že si hlavu narazil na okraj plte a napoly omráčený zmizol vo vodách rieky. Po chvíli sa jeho telo pred očami zdesených mužov na plti, ešte krátko vynorilo. Muži boli v panike. Ani jeden z nich nevedel plávať. Daguz tiež nie – Avari boli ľudia zo stepy a nevedeli plávať.

Po pár sekundách ich veliteľ zmizol pod vodou a už sa viac nevynoril.

Pokračovanie nasleduje