„Moji drahí milovaní synkovia, vedzte jedno! Milujem vás oboch veľmi, ste to najvzácnejšie čo mám a preto prestanem na vás dávať pozor až vtedy, keď už budete za opaskom nosiť meč a v tulci na pleci šípy.“
Odpovedala synovi vážnym hlasom Drahoslava a potom ešte dodala:
„Až vtedy budete za seba len sami zodpovední a budete môcť ísť všade tam, kam sa vám len zapáči a kam vaše úmysly a plány budú viesť vaše kroky a budete môcť bojovať podľa vlastného rozhodnutia s tým, koho budete vnímať ako vášho nepriateľa. Nezabudnite však nikdy jednu vec. Aj potom vás bude moje materinské srdce neprestajne milovať a nikdy sa o vás neprestane obávať. Myslite na to vždy, kdekoľvek budete.
Teraz ale nesiem za vás a za vaše životy zodpovednosť len ja a neviem a ani si nechcem predstaviť, čo by so mnou spravil váš otec, vladyka veľkého a významného kmeňa, keby sa niektorému z vás na hlave skrivil čo len jediný vlas.
Veď koľko len krát som vám hovorila, že v tunajších hlbokých lesoch je množstvo medveďov, i celé svorky vlkov a aj diviakov. A predsa dobre viete aj to, koľko detí, ktoré boli neopatrné, už zmizlo navždy v lesoch ako potrava divej zveriny.“
„Mama naša predobrá, bolo ich len šesť medzi ostatnými dvoma jarnými slnovratmi, a to predsa nie je až tak veľmi veľa.“
Odpovedal matke Bronislav hlasom, v ktorom zaznievala aj urazená mužská hrdosť, ale zároveň aj náznak nehy syna, ktorý svoju rodičku veľmi miloval i rešpektoval.
Potom ale ešte zmierlivo a krotko doplnil:
„Okrem toho sa to všetko stalo len v zime a teraz máme leto.“
„To je celkom jedno, divá zver je predsa hladná a žravá aj v lete a tak sa niečo také môže udiať kedykoľvek a malé deti sú pre ňu veľmi vhodná a ľahká korisť. Už o tom viac nechcem počuť ani len jediné slovo a odteraz zakazujem vám chodiť do lesa bez sprievodu aspoň jedného ozbrojenca.“
Hlas Drahoslavy zaznel s veľkou prísnosťou a oči jej iskrili strojeným hnevom. Chcela ráznym spôsobom ukončiť doťahovanie sa so synmi, a to sa jej aj podarilo.
# # # # # # # # # # # # #
Podvečer prišla do hradiska na návštevu nevlastná sestra Drahomíry Dreňa. Bola to krásna štíhla žena, s veľkými nebomodrými očami a dlhými až po pás siahajúcimi plavými vlasmi.
Po nečakanej a tragickej smrti manžela, ktorý zahynul pri love medveďov, len rok potom, ako mali sobáš, zostala sama. Žila na jeho malom hradisku, ktorý po ňom zdedila a stala sa prvou ženskou vladykou na Veľkej Morave.
Prešli už dva roky od smrti jej muža a ona bola ešte stále sama. Pytačov mala neúrekom, ale akosi stále váhala a otáľala s ďalším vydajom.
Mala za sebou neobyčajný, veľmi pohnutý a zvláštny život a či ťažký osud, ktorý poznalo len veľmi málo ľudí.
To, že vôbec ešte žila a že jej bol darovaný takpovediac nový život, tak za to ďakovala len veľmi šťastej náhode. A či lepšie povedané, tak to boli dokonca až dve náhody.
Pokračovanie nasleduje
