Znova si padli do náručia a vášnivo sa bozkávali – čas pre nich akoby celkom prestal existovať a zároveň aj všetko okolo nich zmizlo. Vnímali len jeden druhého.
Napokon predsa len z tejto nádhernej, zmysly omamujúcej bezčasovosti precitli. Svätoň jej nežne hladil vlasy a zamyslene povedal:
„Obaja máme úplne rovnaké amulety a sme si už oddávna súdení, o čom ty nevieš, lebo sa učite nepamätáš na to, čo ti z tvojej i mojej spoločnej minulosti teraz poviem a či lepšie povedané – prezradím.
A ešte niečo – obaja máme aj dve mená, jedno, ktoré nám nedali naši vlastní rodičia, ale nám ich dali, nevediac naše skutočné mená, naši noví rodičia, ktorí si nás vzali za svojich, za svoje deti.
Ty ale svoje skutočné pôvodné meno nepoznáš, ako si mi to už povedala.“
Potom jej obšírne porozprával o tom, ako a za akých okolností prišiel k svojmu druhému menu – k menu Anastázius a ako sa z jeho mysle úplne vytratilo jeho pravé skutočné meno.
A samozrejme, že jej vylíčil aj ten pozoruhodný a nezabudnuteľný deň, keď sa zbehli podivuhodné okolnosti v Konštantinopole a on sa od časov v Drevni po prvý raz stretol so Slovanmi veľkomoravskými, čo v ňom nečakane iniciovalo spomienku na jeho meno, ktoré dostal v Drevni.
Ako jej to tak vykladal, mimovoľne prižmúril oči a odrazu si len udrel po čele, akoby sa práve prebúdzal a vzrušene zvolal:
„Milovaná, práve sa mi v mysli vynoril obraz ďalšej spomienky na dávne časy nášho detstva, ktoré sme prežili v Drevni. V nej som odrazu uvidel nášho starešinu Vladislava a mňa ako stojím vedľa neho a uzrel som aj teba, ako ťa tvoj otec za ruku privádza k Vladislavovi. Bola si malé krásne plavovlasé dievčatko a starešina ti dával amulet, presne ten, aký mám aj ja.
Obopínal ti ho okolo hrdla a vyriekol:
„Svetlana, malá Svetlanôčka, počúvaj dobre moje slová a vedz, že keď vyrastieš, tak budeš patriť mužovi, ktorý sa stane z tohto pekného chlapca.
Nezabudni na to nikdy, lebo taká je vôľa nášho boha Perúna, ktorú tu teraz ti vyjavuje cez moje ústa.“
Pokračovanie nasleduje
