Dilmu Rousseff odstránili pre údajnú korupciu. Jej nástupca je ale majster korupcie – 1. časť

Niekdajšia prezidentka Brazílie je jednou z najznámejších osobností novodobých dejín latinskej Ameriky. Z môjho pohľadu je najvýznamnejšou ženskou osobnosťou južnej Ameriky.

Pri stretnutí a rozhovore s ňou musí každého fascinovať jej vysoká kompetentnosť v mnohých oblastiach poznania a vedy. Mňa ako Európana-Slovana veľmi prekvapilo, keď som sa pred mnohými rokmi od nej dozvedel, že je polovičnou Slovankou.

Jej otec Petar Rusev sa narodil v  meste Gabrovo v Bulharsku a bol aktívnym členom komunistickej strany. Mala blízko k ruskej komunistickej strane a už od svojho založenia v roku 1919 sa na ňu orientovala a podľa jej vzoru chcela strhnúť vládu v krajine na seba.

V roku 1923 bola iniciátorkou povstania proti vláde, ktoré však bolo krvavo potlačené. Ako jednému z jeho vodcov hrozilo Rusevovi doživotné väzenie. Podarilo sa mu však ujsť do Francúzska, kde ostal niekoľko rokov.

V roku 1930 odišiel do južnej Ameriky a po nejakom čase sa usadil v Brazílii. Medzičasom sa už volal Pedro Rousseff a v meste Belo Horizonte, kde sa 14. decembra 1947 narodila jeho dcéra Dilma, sa stal z neho úspešný právnik. Dilma hovorí ešte aj dnes celkom dobre materinským jazykom svojho otca – bulharsky.

Dilma sa spočiatku venovala vedeckej kariére a študovala na univerzite ekonomiku.  Bola však súčasne aj politicky aktívna a ľavicovo orientovaná. Ale už veľmi skoro sa pripojila k ozbrojenému  hnutiu, ktoré bojovalo proti vládnucej vojenskej diktatúre, ktorá ovládala Brazíliu od roku 1964. Nadchýňali ju myšlienky Karola Marxa a jeho publikácie sa stali jej Bibliou. Bola veľkou obdivovateľkou Fidela Castra a neskôr aj jeho dobrou priateľkou. Podobné intenzívne priateľské  pocity prechovávala aj k Hugovi Chavezovi a Evovi Moralesovi.

V rámci odboja proti vojenskej diktatúre v Brazílii bola spočiatku poverená najmä agitovaním nových členov. Neskôr sa ale už zúčastňovala aj ozbrojených aktivít. Od roku 1969 sa pripojila k marxisticko-leninskej skupine odboja, s názvom VAR Palmares. Na jej príkaz pôsobila od roku 1970 v Sao Paulo, kde bola zatknutá a následne strávila tri roky vo vojenskom väzení, kde bola 22 dní mučená. Okrem iného tvrdého násila ako mučenie elektrošokmi, bitie palicou po obnaženom tele, najmä po sedacej časti a po chrbte, jej tyrani vyrazili aj niekoľko zubov.

Po prepustení z väzenia odišla do mesta Porto Alegre, kde našla prácu a začala sa angažovať v jedinej diktatúrou povolenej opozičnej strane Movimento Democrático Brasileiro.

V januári 2011 sa stala prezidentkou Brazílie ako prvá žena v histórii krajiny. Krátko po nástupe do tejto funkcie iniciovala vznik tzv. Komisie pravdy Brazílie, a poverila ju vyšetrovaním zločinov vojenskej diktatúry, ktorej obeťou bolo mnoho tisíc nevinných ľudi a medzi nimi i veľa žien, ako aj ona sama.

Pokračovanie nasleduje