191. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

„Najvzácnejšia moja Svetlanôčka, veď predsa musíš dobre vedieť aj ty starú dobre známu vec, že čím viac ľudí pozná nejaké veľké tajomstvo, tým väčšie je nebezpečie, že niekto z nich neudrží svoj jazyk v zatvorených ústach a otvorí ich a ho vyzradí. A to spravidla práve tomu, kto sa ho za žiadnych okolností nemal dozvedieť.

A z tohto dôvodu okrem kniežaťa, Konštantína Filozofa, jeho brata Metoda a samozrejme mňa o tomto tajomstve nikto nevie. A teraz som do neho, moja láska, zasvätil aj teba, lebo ti dôverujem tak veľmi, ako dôverujem len sebe samému.

Čo sa týka mojej družiny, ktorá je tu so mnou, tak každý jeden  z nej by si radšej dal vytrhnúť jazyk, ako by prezradil niekomu, kto som.“

„Naozaj znamenite ste si to so Svätoplukom vymysleli, skutočne  veľmi znamenite, a dokonca o to znamenitejšie, že len takto nám mohla pomôcť  náhoda, že sme sa tu stretli. Aj keď som presvedčená, že to všetko bolo tak predurčené našimi starými slovanskými bohmi.“

To vyriekla Svetlana s neskrývaným obdivom a so žiariacimi očami sa usmiala na muža pred sebou jedným zo svojich neodolateľných úsmevov, ktorý vo Svätoňovi okamžite vyvolal priam neprekonateľnú túžbu vziať ju do náručia a opäť sa s ňou náruživo milovať.

Ovládol sa však, ale Svetlana hneď vyčítala z ohňa v jeho zraku a z výrazu jeho tváre, čo sa v ňom práve odohráva a s láskyplným porozumením v hlase sa ozvala:

„Drahý môj miláčik aj v mojom vnútri, ako aj v mojom celom tele sa ozýva rovnako neskrotná náruživosť ako u teba. Noc, ktorá je pred nami je však dlhá a pre nás oboch veľmi dlhá a ponúkne nám hojne veľa príležitostí, aby sme dali priechod našej spalujúcej vášni, ktorá nás k sebe neodolateľne priťahuje.

Ale musíš vedieť aj to, že veľmi túžim aj po tom, aby som sa od teba naučila čo najskôr mnoho z toho obrovského množstva poznania, ktoré je v tebe – lebo veď aj to si ty a aj to ma na tebe nesmierne priťahuje.

Lebo veď nielen moje telo sa nemôže dočkať tvojich objatí a splynutia s tebou, ale aj môj duch je veľmi smädný po  múdrosti a poznaní, ktorými tak veľmi oplývaš.

A ja sa chcem veľmi napojiť aj na toto nebyčajné žriedlo a piť z neho hltavo a plnými dúškami.

Viem veľmi dobre, že nejedna z tých diev a žien, ktoré si spoznal v tých dalekých krajinách, kde si strávil veľkú časť tvojho života ma v poznaní a múdrosti ďaleko predčila. V našej krajine ale nie sú takmer nijaké možnosti dozvedieť a naučiť sa niečo z pokladov poznania, ako ich nazbierali už dávno Gréci, Byzantínci, ale i Frankovia.

Ja však v žiadnom prípade nechcem, aby si raz mal pocit, že tvoja Svetlana je síce krásna, ale že jej duch veľmi zaostáva za poznaním žien, ktoré si tam ďaleko spoznal. Aj keď to nie je moja vina, že moje vedomosti sú také obmedzené a že viem tak málo, tak sa veľmi budem snažiť o to, aby som  ťa už čoskoro mohla uspokojiť aj v tomto smere a aby si mohol so mnou potom viesť aj duchaplné rozhovory.“

Pokračovanie nasleduje