Genialita a mysliteľské schopnosti Nemcov ma priťahovali od detstva

Mal som len jedenásť rokov, keď som bol prvý raz vedome konfrontovaný s vynikajúcim nemeckým intelektom. Pri čítaní knihy Vojtecha Zamarovského Objavenie Tróje sa vo mne prebudil úžasný obdiv k osobnosti Heinricha Schliemanna. Od tej doby som cieľavedome a intenzívne vyhľadával knihy, v ktorých bolo možné dočítať sa o ďalších veľkých nemeckých duchoch. Neskôr, keď som už študoval techniku a stal som sa inžinierom, ma fascinovali predovšetkým nemeckí prírodovedci a filozofi, zvlášť Albert Einstein, Heisenberg, Kant, Nietzsche, Feuerbach a ďalší. Sníval som o tom, že raz navštívim vtedy ešte západné Nemecko a zostanem tam niekoľko mesiacov (vtedy som nemohol tušiť, že to bude veľa rokov). Nijaká iná krajina Európy ma nepriťahovala tak magicky ako Nemecko, hoci som túžil spoznať aj Grécko, Taliansko či Španielsko. 

Nikdy som nesníval o Nemecku kvôli markám, ako za komunizmu o tom snívala velká väčšina východoeurópanov, kedykoľvek prišla reč na Nemecko. Bol som vždy idealista a najobdivuhodnejšie na človeku boli pre mňa jeho kreatívne myšlienky a intelektuálne výkony jeho ducha, ktorými prekračoval hranice poznania. V tomto smere som si najviac cenil intelekt a ducha Nemcov. Len z toho dôvodu som chcel odísť do Nemecka a spoznať bližšie genialitu Nemcov. Čo ma na nej zvlášť priťahovalo, to bola neobyčajne plodná symbióza nemeckého a židovského intelektu, často kombinovaná s veľkou dávkou humanizmu, ako napríklad u Alberta Einsteina, Sigmunda Freuda či Ericha Fromma. Bol som pevne rozhodnutý, že “železnú oponu” musím nejako preľstiť, aj keď som nevedel ako. Napokon sa mi to podarilo a ušiel som do západného Nemecka. 

Bol som presvedčený, že národ, ktorý pred viac ako poldruha storočím vyniesol vynikajúcu osobnosť filozofa menom Ludwig Feuerbach, zaiste musel obsiahnuť všetky pozitívne úrovne ľudského ducha a nadovšetko si musel ceniť slobodu. Spoza “múra”, kde som žil, za ktorým vládla nesloboda, sa aj tak muselo zdať, že v Nemecku vládne len sloboda (neskôr ma jedna významná nemecká mysliteľka poučila, že sloboda nemôže vládnuť, lebo tam, kde niekto vládne, tam je sloboda v otroctve; v tom čase som už aj sám chápal, že v Nemecku je sloboda v nejednom ohľade uväznená). U nás bol Feuerbach, tento skvelý filozof, relatívne málo známy. Pre mňa však bol jedným z najväčších filozofických géniov 19. storočia.  

Jeho vynikajúce filozofické myšlienky a výpovede o vzťahoch medzi Ty a Ja, o cudzích, ktorí sú zásadne celkom iní, ako je vlastné ego každého človeka, no predsa aj tí istí, sú také ušľachtilé, humánne a čisté od znečistenia netoleranciou či predpojatosťou, že človek má dojem, že vyprýštili z duchovného prameňa ideálneho ponímania sociálneho a biologického humanizmu. Pre mňa osobne bolo veľkým etickým i intelektuálnym pôžitkom, keď som sa u Feuerbacha dočítal: 

“Ľudstvo je nielen jednotou a či zjednotením muža a ženy, je aj jednotou medzi Ja a Ty. Druhý, Cudzí Človek, aj keď odlišnosť medzi mnou a ním nespočíva len v rozdiele pohlavia, prípadne rasy a náboženstva, prispieva práve tak, ako aj ja k integrácii a duchovnému obohateniu ľudstva. Až potom som si vedomý ľudstva v celom jeho psychologickom rozsahu, keď som si vedomý Druhého,Iného, Cudzieho a viem ho ochopiť. Až niekto Cudzí, Iný, mi sprostredkuje pocit, že som Človek a že Obaja sme rovnakí a plnohodnotní!

Len ten Druhý a Iný mi približuje a ozrejmuje moju vlastnú bytosť v pravom svetle. Preto pre mňa nikdy nemôže byť ľahostajný a bezcenný ani bezpredmetný. Je “mojím Ty”, práve tak, ako aj Ja som pre neho “jeho Ty”. 

Sám som sa stal iným človekom, odkedy ja, ktorý som bol vnútorne veľmi osamelý, som objavil Iného, Cudzieho. Iné, dosiaľ neznáme pocity, názory a zmýšľania sa odvtedy vo mne prebudili a rozvíjali ďalej.”

Feuerbach, tento mimoriadny mysliteľ a neobyčajne humánny človek, bol pre mňa tým najlepším radcom a poradcom, a to už len z toho dôvodu, že v dôsledku rodinných pomerov (moji rodičia sa rozviedli, keď som mal dva roky), v ktorých som vyrastal, som už od útleho detstva mal značné problémy s medziľudskými vzťahmi. Práve v tom mi veľmi pomohla jeho filozofia a aj vďaka nej som dokázal korigovať niektoré svoje charakterové vlastnosti a môj prístup k iným ľuďom.  

Feuerbach bol vo vnútri svojej bytosti neobyčajne slobodný človek, lebo pochopil, že stretnutia s Inými, Cudzími, sú tie najpozitívnejšie životné výzvy, aké vlastné Ja môže zažiť. Kto neprestajne vyhľadáva stretnutia a konfrontácie s inými ľuďmi, nachádza na tejto ceste sám seba, až napokon objaví svoj pravý, ničím nesfalšovaný a nezdeformovaný pôvod. Objaví takpovediac svoj rýdzi a čistý originál. Možno to vyjadriť aj tak, že každé také stretnutie obohatí a obdaruje vlastné Ja vyššou mierou vnútornej slobody.  

Cudzinec, ktorý k nám prichádza zo vzdialených krajov, by mal byť naším najvítanejším hosťom, lebo práve jeho exotika a odlišnosť nám pomôžu striasť zo seba kus nášho otroctva, v ktorom žijeme takmer nepozorovane nami samými. 

Do Nemecka som prišiel s ilúziou (zrejme však každý človek, keď niekam ďaleko a nadlho odchádza, potrebuje určitú ilúziu podľa motta, čím je ilúzia väčšia, tým menší je strach a neistota pred ťažkým krokom do neznáma), že táto krajina má po skúsenostiach s dvoma svetovými vojnami, ktoré vyvolala a po hriechoch nacizmu svoju minulosť už dávno spracovanú a že sa navždy z nej poučila. Veril som, že takmer každý Nemec vníma cudzincov, ktorí žijú v jeho krajine ako ľudí, ktorí prišli robiť práce, ktoré väčšina Nemcov nechce vykonávať a že okrem toho ich vníma ako tých, na ktorých môže dobrými skutkami aspoň trochu odčiniť to, čo nemecký národ spôsobil nacizmom a jeho neľudskosťou svojim obetiam počas druhej svetovej vojny. Bol som presvedčený, že už len v dôsledku tejto skutočnosti nemecký intelekt nevyhnutne musel nadobudnúť aj srdce. Napriek tomu to bolo len čiastočne tak.

Za dlhodobej vlády pravicovo konzervatívneho spolkového kancelára Helmuta Kohla sa v Nemecku veľmi rozmohol neonacizmus, ktorý aj dnes má pomerne veľa prívržencov. Na druhej strane musím podotknúť, že Nemci prijímajú percentuálne neporovnateľne viac cudzincov, politických utečencov a azylantov ako ktorýkoľvek iný štát v EÚ a zvlášť v porovnaní so Slovenskom. V Nemecku, ktoré ma približne 82 miliónov obyvateľov, žije 7,2 miliónov cudzincov. Sem nezahrňujem tých cudzincov, ktorí v priebehu rokov dostali nemecké občianstvo. V roku 2012 prišlo do Nemecka žiť 1,1 miliónov cudzincov. Nemci dokážu vďaka svojej tolerancii cudzincov relatívne neproblematicky integrovať, čo o Slovákoch povedať nemožno. Na porovnanie - neviem si predstaviť, ako by reagovalo slovenské obyvateľstvo, keby za rok prišlo k nám žiť asi 70 000 cudzincov (čo percentuálne zodpovedá imigrácii do Nemecka). A toto by sa dokonca opakovalo niekoľko rokov po sebe, ako je to v Nemecku. 

A práve preto by sme sa od Nemcov okrem iného mali učiť aj toleranciu voči cudzím a iným, ako sme my sami. Nemci majú mnoho politikov, ktorí svoj národ učia tolerancii a ho k nej nabádajú. Spomeniem aspoň niektorých: Sahra Wagenknecht, Oskar Lafontaine, Hans-Christian Ströbele, Rainer Geissler. Od slovenských politikov som podobné výpovede nepočul takmer nikdy. Nemčina pozná veľmi krásne a vznešené slovo: Hilfsbereitschaft (ochota nezištne pomáhať tým, ktorí to potrebujú) a Nemci ho skutočne aj napĺňajú reálnymi obsahmi a aj v tomto smere ich možno len obdivovať a nasledovať.