Islamský monoteizmus je židovstvu viac podobný ako kresťanstvo

Práve v čase, keď v Španielsku za kráľa Sisebuta (612 - 621)boli  koncilom v Tolede vydávané prvé edikty nariaďujúce prenasledovanie Židov, tak sa v slnečnej Arábii zrodilo zo židovského lona nové náboženstvo, jeho druhá dcéra, islam. Udialo sa tak o šesť storočí neskôr ako vzniklo kresťanstvo. Malo prejsť len jedno storočie a bojovníci islamu na čele s Al Tarikom, po obsadení severnej Afriky, sa preplavili cez Gibraltár a veľmi rýchlo si podmanili iberský polostrov a na troskách ríše západných Gótov si vybudovali svoju arabskú španielsku ríšu, kde vládli viac ako sedemsto rokov. Tým sa začala v Španielsku aj pre Židov nová epocha, v ktorej mohli užívať toleranciu a slobodu.

Pre Mohameda a jeho súkmeňovcov neboli Židia spočiatku nijakými nepriateľskými cudzincami. Žili už predsa niekoľko storočí spolu s nimi v rozľahlých, veľmi málo obývaných regiónoch arabského polostrova, medzi Perzským zálivom a Červeným morom. Tento kus sveta ležal ďaleko vzdialený od tých miest, kde sa odohrávala veľká história, kade tiahli armády veľkých vojvodcov a dobyvateľov, kade viedli dôležité obchodné cesty. Tu bol akoby koniec sveta a tamojší Arabi viedli už po stáročia svoj jednoduchý, pokojný život, podobne, ako celé generácie ich predkov. Žili v kmeňových spoločenstvách a vo veľkých rodinných klanoch. Kedy presne sa tam prví Židia usadili, nevieme s istotou povedať. 

Možno sa tak stalo už za čias kráľov Dávida a Šalamúna, keď posielali vlastných námorníkov na lodiach dovážať zlato z krajiny Ofir, kde ho bolo veľa a plavili sa pritom cez Červené more. Mnohí Židia sú presvedčení, že ich predkovia sa tam objavili po prvý raz ako utečenci, v čase keď kráľ Nabukodonozor dobyl Jeruzalem. S istotou ale vieme, že po dobytí Jeruzalema Titom, synom rímskeho cisára Vespaziána, tam pred Rimanmi ušli mnohí Zeloti (príslušníci židovskej sekty v Jeruzaleme - súčasníci Ježiša)a sa tam usadili. Tu mohli pokojne a bez prenasledovania vyznávať svoju židovskú relígiu a žiť svoj vlastný slobodný život.

V Jatribe, hlavnom meste tamojšieho regiónu v severnej Arábii a v jeho okolí, žili tri kmene Izraelitov - Benu Kainaka, Benu Nadhir a Benu Kuraisa. Ďalej na sever, v meste Chaibar, bolo sídlisko najväčšej židovskej komunity a na deň cesty odtiaľ, v úrodnom údolí, existovala skupina malých židovských dediniek. Ich obyvatelia žili zo svojich záhrad a polí, chovu dobytka a obchodu. Boli veľmi pohostinní, ale aj smelí a vojensky boli kedykoľvek prípravení odraziť útok lúpežných beduínov, ktorí sa v tých oblastiach oddávna živili svojim lúpežným remeslom a organizovali sa v bandách. 

Náročný morálny kódex všetkých týchto Židov užíval veľké uznanie v očiach tamojších Arabov a aj ich básnici a rozprávači boli Arabmi obdivovaní. Obdivovaný Arabmi bol najmä židovský básnik a šéf kmeňa Benu Nahir, učený Samuel ibn Adija. Bol známy svojou lojalitou a vysokou mravnosťou.

Príslovečnou medzi Arabmi sa stala veta: " Je verný ako Samuel". Malá časť Židov sídlila aj v meste Mekka. Veľa Židov sa usadilo aj v Jemene. Po stáročiach spolunažívania s Arabmi sa im Židia v mnohom podobali, ba mnohí z nich žili dokonca nomádskym spôsobom života, ako početní Arabi. No v jednom sa Židia absolutne odlišovali od domácich arabských kmeňov. Bola to ich jedinečná relígia. Držali sa jej neochvejne a pevne. Prísne dodržiavali všetky kulty i sviatky ako v starej vlasti, v Judei. Jatrib bol centrom židovskej učenosti a Židia tam mali vlastnú školu a Dom výuky a tým mali aj svojich rabínov a učencov Zákona.

Arabi mali vysokú mienku o Židoch a veľmi ich rešpektovali. Veľká väčšina z nich nevedela čítať ani písať, čo bolo samozrejmé už aj pre malé židovské deti. Od Židov sa naučili a prebrali aj ich presný kalendár fungujúci na princípe počítania mesiacov podľa cyklov Mesiaca. S úctou a obdivom načúvali a odovzdávali si ďalej, z pokolenia na pokolenie, aj mnohé biblické legendy a historky. Dva najväčšie kmene na arabskom polostrove prebrali z Biblie do svojich vlastných rozprávaní dokonca aj historku o vzájomnom príbuzenstve Židov a Arabov, a tak sa Abrahám stal ich spoločným praotcom.

Kmeň, ktorý žil na severe polostrova v Hedži, pokladal Izmaela, bájneho dávneho hrdinského bojovníka púšte, za svojho prapredka a podľa neho sa aj pomenoval menom Izmaeliti. Izmael bol podľa Biblie Abrahámovým synom. Druhý kmeň, ktorý obýval územia na juhu, vzýval ako svojho praotca Joktana, ktorý bol synom Ebera, tiež potomka Abraháma. A preto sa nemožno diviť, že v tých dobách nejeden arabský šejk tak veľmi obdivoval a si uctieval židovstvo, že sa stal Židom, čo bolo pre neho o to ľahšie, že tak Židia ako aj Arabi praktizovali obriezku. Najmä v okolí Jatribu žilo niekoľko menších kmeňov, ktoré sa rozhodli pre židovskú vieru a prijali ju.

Začiatkom šiesteho storočia vznikol v južnej Arábii dokonca malý židovský štát.

Hedžou sa nazývalo pahorkovité územie, na pobreží Červeného mora, o rozlohe asi 40 000 štvorcových kilometrov. Nachádzali sa na ňom tri významné mestá. Jatrib, Teif a Mekka, z ktorých najväčším a najdôležitejším bola Mekka. Bola živou a dynamickou križovatkou početných karaván a obchodnou metropolou Hedži. Taif

ležal vo vrchoch, kde bolo príjemné klíma a mali tam svoje letné rezidencie bohaté arabské rodiny, prevažne z Mekki. Mekka sa neskôr stala najposvätnejším mestom islamu, ako rodné mesto Mohameda. Dnes má takmer poldruha milióna obyvateľov.

Nabudúce si porozprávame podrobne o tomto meste - o jeho histórii, i o jeho súčasnosti.