Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 265. pokračovanie

O niečo ďalej, priamo v srdci bazáru, v Eski Bedestene, kde preniká denné svetlo cez malé zamrežované okná, vysoko hore pod kopulou bazára, a to takmer s takou intenzitou ako v Hagii Sofii, objavila Ginette priestranný obchod s prekrásnymi koženými kabátmi.

Samozrejme, že dvaja predavači, ktorí boli spoločne aj jeho majiteľmi, ju zaregistrovali okamžite keď vkročila do obchodu.

Akonáhle prejavila záujem o ich trojštvrťové kožené kabáty, začali jej ich veľmi horlivo ponúkať a jeden za druhým jej ich podávali, aby si ich vyskúšala.

Kabáty boli naozaj jedinečné a ich zvláštnosťou bolo to, že boli urobené špeciálnou techniku z krčenej kože a boli na nich veľmi jemným spôsobom vypracované neobyčajne pekné farebné vzory.

Niečo podobné nevidela Ginette ešte nikde – ani len v Mekke módy, v Paríži. Preto bola týmitio naozaj mimoriadne nápadnými kabátmi veľmi nadšená.

Predavači boli dvaja mladí, ani nie tridsaťroční bratia, ktorí jej neustále šarmantne prízvukovali, ako skvele v nich vyzerá.

Ginette sa po dobrej štvrťhodine skúšania rozhodla pre jeden mimoriadne pekný a nápadný exemplár, v ktorom vyzerala skutočne oslňujúco.

Prvá cenová ponuka, ktorú jej mladí Turci urobili, znela 1000 mariek.

Ginette však kontrovala pri dohadovaní sa o cene veľmi rafinovane. Zaprela svoj francúzsky pôvod a vyhlásila rezolútne milým usmievavým Turkom, že to je nehanebne vysoká cena a že okamžite ide preč z ich obchodu.

Povedala im, že je z chudobného Československa, kde sa na takú sumu musí robiť aj viac ako dva mesiace a že si ten kabát môžu ponechať.

Mladíci ale dali hneď najavo, že jej to veľmi neveria, pretože už pohľad na jej šaty jasne naznačoval, že je zo Západu.

Samozrejme, že Ginette si bola hneď vedomá toho, že im to musí vysvetliť, aby rozptýlila ich pochybnosti o jej vyhlásení. Povedala im, že ak si myslia podľa jej šiat, že je Západniarka, tak, že to je mylný úsudok, pretože jej šaty sú len darom od jej tety, ktorá žije v Paríži.

A aby to znelo ešte dôveryhodnejšie, tak odrazu začala na nich hovoriť po slovensky.

Keď tureckí predavači počuli slovenské slová – sami totiž ovládali viac a či menej dobre niekoľko európskych rečí a v uchu mali aj znenie slovanských jazykov, čo bolo potrebné pre ich prácu v bazáre – tak jej predsa len uverili.

Starší z nich jej potom s úsmevom povedal:

Pokračovanie nasleduje