189. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Krátko po tom, ako mladí zaľúbenci prišli na hradisko Oravopolis, tak z jeho brány vycválal posol smerom k  veľkému hradisku jediného ženského vladyku vo Veľkomoravskej ríši, ktorým bola múdra atraktívna Svetlana-Dreňa.

Tam mal oznámiť jej ľuďom, že sa nemusia obávať o svoju pani vladyku, lebo je šťastná v dobrých spoľahlivých rukách skvelého muža, do ktorého sa zamilovala a sa vráti domov na druhý deň. Posol ale nemal  v žiadnom prípade vyjaviť, kde sa zdržiava. To mu bolo od jeho pani prísne zakázané.

Svetlana mala svoje vladykovské sídlo niekde v severozápadnej  časti dnešného Spiša. Bola práve tak, ako aj jej švagor, vladyka Dobromír, horlivou prívrženkyňou kniežaťa Svätopluka a aj ona bola zarytou odporkyňou Frankov a ich slizkých kňazov neznášala a zdráhala sa prijať novú vieru z ich rúk.

Preto ju nesmierne potešila správa, keď sa dozvedela, že Rastislav vyslal do Byzancie posolstvo k byzantskému cisárovi s prosbou, aby poslal  Veľkej Morave vierozvestov a učiteľov kresťanskej viery. A tak pochopiteľne ju ešte viac potešila správa o tom, keď sa dopočula, že cisár Rastislavovi vyhovel a jeho dvaja vierozvestovia už medzičasom prišli do jej domoviny a začali s vyučovaním novej viery.

A keď sa teraz z úst Svätoňa dozvedela, že ich dobre pozná a že prišiel spolu s nimi, tak jej srdce zaplesalo nezvyčajnou radosťou.

# # # # # # # # # # # # #

Po večeri vstali a v láskyplnom vzájomnom objatí pristúpili k jednemu z okien a unesení emóciami vrúcnej lásky hľadeli von a obdivovali zlatistý  mesačný polkotúč, ktorý sa pomaly vynáral a dvíhal sa na bezmračnom nebi čoraz vyššie nad vrcholce stromov v hustom lese pred nimi.

Svetlana mu začala líčiť, ako nesmierne prekvapení budú Dobromír a jej sestra, keď sa dozvedia o ňom a o jeho úžasnom poslaní na Veľkej Morave, ale aj o tom, ako zázračne sa našli a ako sa hneď do seba nesmrteľne zaľúbili, lebo si boli bohmi súdení. 

A keď budú počuť ešte aj to, že je blízkym priateľom oboch byzantských vierozvestov a že spolu s nimi prišiel z Konštantinopolu do svojej starej vlasti, tak zaiste dlho nebudú vychádzať z údivu.

Svätoň sa pri jej roztopašnom,  priam šantivom nadšení z toho, ako veľmi prekvapí svojich blízkych – sestru a Dobromíra - len usmieval a hladil jej pritom zaľúbene vlasy. Napokon, keď už skončila svoje vykladanie, tak sa ozval:

„Láska, musím ti ale povedať a ťa mierne schladiť v nadšení, lebo ich prekvapenie bude trošíčku menšie ako očakávaš, keďže vladyka, tvoj švagor Dobromír, o mojej existencii už vie - aj keď netuší kto som - a tým pravdepodobne aj tvoja sestra.  Hoci žijem na takom veľmi odľahlom a ťažko prístupnom mieste, tak náhoda chcela, že raz sem zablúdili jeho ľudia a postretli dvoch mojich ľudí, ktorí im pomohli dostať sa odtiaľto na cestu do údolia. A tí im povedali, pre koho slúžia, aj keď im nič bližšie o mne nepovedali.

Takže Dobromír nevie vôbec nič o tom, v akom úzkom vzťahu som so Svätoplukom, a tak samozrejme nemôže ani len tušiť, že mu dávam rady v rôznych dôležitých záležitostiach.

Preto, keď sa aj dopočul niečo o mne, tak je zaiste presvedčený, ako aj niekoľkí iní ľudia, ktorí sa náhodne dozvedeli o mojom malom bezvýznamne pôsobiacom hradisku, že som akýsi bohatý učený privandrovalec odniekiaľ z Byzancie, ktorý sa neustále prehrabáva v učených knihách a ma rád Slovanov, a tak sa naučil aj ich reč a študuje ich zvyky a tradície.   

Pokračovanie nasleduje