Konštantín pokračoval vo svojom vysvetlovaní a Anastázius ho pozorne a napäto počúval:
„Musíš vedieť, že Slovania ani zďaleka nie sú takí zaostalí barbari, ako sa u nás v Byzancii o nich rozpráva. To všetko sú však len nezmyselné predsudky a vymyslené, ničím nepodložené historky, ktoré hlupáci vykladajú tým najhlúpejším.
Viem to všetko z vlastnej skúsenosti a či lepšie povedané, viem to od mojej matky, ktorá bola po svojej matke Slovanke polovičnou Slovankou a jej vďačím za to, že obstojne ovládam reč Slovanov. A je to veruže veľmi nádherná a melodická reč.
Takže teraz už chápeš, že Slovania sú mi blízki, veď mám trochu z ich slovanskej krvi a preto teraz idem nesmierne rád k nim. A okrem toho cítim v tom aj Božie Riadenie, ktoré mi prikazuje, aby som tam bezpodmienečne išiel a.........“
„Múdry, ctený Konštantín, teraz už aj ja viem, aká je nádherná staroslovanská reč“.
Skočil mu do reči netrpezlivo Anastázius, chcejúc mu rýchlo dať najavo, že aj v ňom koluje slovanská krv a že sú si obaja aj tým veľmi blízki.
Fotios pozeral na neho s veľkým prekvapením, lebo si nevedel predstaviť, kde sa mohol naučiť túto ťažkú reč, keď predsa tak dlho bol v Arábii a Egypte.
Konštantín, ktorý netušil, čo Anastázius tým myslel, keď povedal, že vie, aká je tá reč nádherná, pokračoval ďalej vo svojej obhajobe Slovanov:
„Slovania sú neobyčajne srdeční, veľmi pohostinní a priateľskí ľudia. A vyznačujú sa aj veľkou emocionalitou. Veľmi rýchlo sa vedia od dojatia nad niečím rozplakať, ale na druhej strane sa dokážu aj rýchlo rozosmiať a smiech je veľmi častým prejavom ich silnej emocionality a prekypujúcej radosti zo života.
Majú aj prekrásne piesne a často si ich vyspevujú. Ich rozprávky sú priam očarujúce a pretkané múdrosťou poučného. Majú aj pôsobivé povesti a zvláštne báje. Ich piesne sú plné citov a rozozvučia každé srdce, ak nie je z kameňa.
Moja drahá matka mi ich často spievala a niektoré z nich ostali navždy vryté v mojej pamäti a keď som si ich občas nôtil, tak mi hladievali dušu.
Zaspievam ti jednu, ktorou ma moja matka uspávala, keď som niekedy nemohol usnúť. Určite sa ti bude páčiť – započúvaj sa do nej:
„Hajaj mi, už usni a búvaj,
synáčik môj milý, sladký, slávsky,
nech ti víla lesná
pričarí na očká spánoček sladký.“
Pokračovanie nasleduje
